reklama

Ak zvládnem tento kopec, zvládnem všetko

Pred niekoľkými rokmi by som neuverila, ako ten kopec, druhý najvyšší vrch Oravských Beskýd, na ktorý som sa dennodenne dívala z okna nášho domu, zmení môj život. V jednu sobotu v roku určite.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

U nás v rodine máme jeden zvyk. Niekoľko rokov na konci augusta, v sobotu, robíme výstup na Pilsko. Pre tých, čo to nepoznajú, je Pilsko druhý najvyšší vrch Oravských Beskýd a dá sa naň krásne vystúpiť aj z mojej rodnej dediny. Prvýkrát sme naň vyšli len ja a Maťko, nasledujúci rok sa pridali aj naše baby. Až sa z toho stala tradícia. Odvtedy, nech svieti slnko, alebo prší, nech je teplo, alebo zima, v poslednú augustovú sobotu nás môžete stretnúť, ako kráčame až na vrchol tohto kopca.

Keby som to bola chcela tak naplánovať, tak mi to určite nevyjde. Hovorievam, že spontánna akcia zvykne dopadnúť najlepšie. Aj na posledný augustový víkend som dostala priepustku z onkológie a v piatok večer som mohla sedieť na lavičke pred naším domom. Priznám sa vám, nejaký výstup na Pilsko mi ani nenapadol.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V sobotu ráno ma čakala obligátna prechádzka s Verou. Taká light prechádzka. Prejsť sa po lese, pozrieť, či už dozrievajú čučoriedky, skontrolovať svoje miesta, kde zvyknú rásť huby. Kuriatka, dubáky, ale aj suchohríby, či kozáky. Táto ranná prechádzka trvala slabú polhodinku. Po návrate domov som začala chystať raňajky, deti ešte spali. Okrem Maťa. V sobotu mávame klasicky na raňajky párky. S občasnými výnimkami každú sobotu. Tak ako sú na obed palacinky, tak sú na raňajky párky. Zaujímavé, že sa na túto našu klasiku tešíme a zatiaľ sa nám neobjedla. Maťo je prvý, kto po mne vstáva, dievčencom trvá vstávanie trochu dlhšie, majú tuhší spánok. Maťo sa najedol a začal si baliť do ruksaka veci na túru. Vtedy mi došlo. Veď je posledná sobota v mesiaci. Nič som nepovedala. Obliekla som si turistické nohavice, tričko, na hlavu uviazala moju červeno bielu bodkovanú šatku na piráta, na nohy obula pevné topánky. V mojom ruksaku nesmelo chýbať ešte jedno tričko, náhradné ponožky a vetrovka pre prípad dažďa a chladu. Predsa len nadmorská výšky vrcholu kopca je viac ako 1500 metrov. Zabalila som ešte nejaké jedlo, vodu a sadla som si vonku na lavičku. Pozrela som na oblohu. Ani obláčik. Obloha bola úplne jasná. Vyzeralo na krásny letný deň. Opäť sa ako prvý zjavil Maťo. Bez slova sa na mňa pozrel a vrátil sa do domu. Po chvíli vyšla Martina s Dankou. Vrhli na mňa neveriacky pohľad. Žiadny zvuk. Nakoniec sa dostavila ku mne celá delegácia. Všetky tri baby, Maťo a Vera.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Mami, prečo si takto vychystaná?“ Asi sa dohodli, že hovorkyňou za celú delegáciu bude Danka.

„Ako takto vychystaná?“ Tvárila som sa, že nerozumiem.

„Takto turisticky.“

„A vy štyria ste prečo takto vychystaní?“ Vrátila som jej otázku.

„Asi preto, že je posledná sobota v auguste a vtedy každý rok chodíme na Pilsko.“

„No vidíš. A v tom, čo si povedala, je aj odpoveď na tvoju otázku.“

„Chceš povedať, že ideš s nami?“ Pripojila sa do rozhovoru Martina ako najstaršia.

„Áno. Nebudem predsa trhať partiu. Chodíme hore každý rok. Všetci spolu.“

„Mami, počuješ sa, čo hovoríš? Nejdeme na huby. Ideme na trojhodinovú túru. Tri hodiny tam a tri nazad.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Maťko, ja viem ako dlho trvá výstup na ten kopček.“

V mojom hlase bolo cítiť trochu irónie.

„Ty si trúfaš vyjsť hore? Po chemoterapii, po ožarovaní?“ Danka vytiahla ďalšie argumenty.

„Predstav si, že si trúfam.“

Všetci štyria sa neveriacky na mňa pozerali. Určite si mysleli, že som z tých terapií zošalela. Jedine Vera ma chápala. Aspoň sa tak tvárila. Vyskočila ku mne na lavičku, položila si hlavu do môjho lona a čakala ako sa nakoniec situácia vyvŕbi. Deti to vzdali. Videli, že som rozhodnutá ísť a ja svoje rozhodnutia nezvyknem meniť. Natoľko ma už poznali.

„Dobre, vidíme, že si tvrdohlavá a len tak sa nevzdáš. Máme však jednu podmienku. Musíš nám sľúbiť jednu vec. Ak by si mala nejaké problémy, ty vieš aké, tak sa otočíme a pôjdeme domov. Súhlas?“ Z Danky by bol dobrý vyjednávač, to sa musí uznať. Súhlasila som. Nie som predsa samovrah.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta na Pilsko sa zdá byť dlhá. Vlastne ona sa nezdá, ona naozaj dlhá je. Tri hodiny statočnej chôdze a vždy do kopca. Pre zdravého človeka v plnej kondícii to nie je až tak náročný výstup, v stupnici od jedna do desať by som mu priradila šestku. Avšak pre človeka, ktorý absolvoval za posledného polroka tri operácie, tri série po štyri dávky chemoterapie, pre človeka, ktorý za posledný polrok schudol viac ako desať kilogramov, pre človeka, ktorý je šťastný, že vôbec žije, tak pre takého človeka je to veľmi náročný výstup.

Hneď za naším domov sa vchádza do lesa. Po starej rozbitej asfaltovej ceste. Na začiatku lesa, sa na ľavej stane nachádza drevený kríž. Nikto nevie, čo tam robí, ako sa tam dostal. Stojí tam dlho, ako keby naznačoval nesmrteľnosť tohto lesa. Po pravej strane cesty tečie potôčik. V lete pokojná bystrina, ktorá sa v čase dažďov dokáže premeniť na riadnu riavu. Pre tých, čo idú na Pilsko prvýkrát, je trasa vyznačená značkami. My, domáci chodíme po pamäti. Po piatich minútach chôdze asfaltovo kamenistou cestou sme vošli do lesa. Začala jedna z najťažších fáz výstupu. Strmý kopec, pri ktorom sa človek azda najviac zapotí. Akási skúška vôle, pri ktorej začiatočník asi najviac oľutuje, že sa na niečo také odhodlal. Aj mňa táto prvá prekážka stála veľa síl. Už v polovici tohto prvého náročného stúpania prišla kríza. V duchu som si hovorila, že som precenila svoje sily. Dýchala som ako ťažný kôň a len moja tvrdohlavá povaha mi nedovolila priznať si svoj omyl a nevrátiť sa späť. Každú chvíľku som musela zastať a oddýchnuť si. Deti si to všimli, no zatiaľ nič nepovedali. Kráčali pri mne mojim tempom, až mi to prišlo smiešne. Horko ťažko sme spoločnými silami túto namáhavú etapu výstupu zvládli. Po prejdení toho prvého stúpania si človek myslí, že keď zvládol toto, že už zvládne všetko, pretože už nič horšie nemôže prísť. Prešli sme štrkovou cestičkou k akémusi prírodnému parkovisku s prístreškom na posedenie. Až sem sa dá prísť autom, to pre ľudí, ktorí si chcú výstup trošku zjednodušiť. Naša prvá prestávka. Oddych pred ďalším náročným stúpaním. Nie tak strmým, ale dlhším ako bolo to prvé. Deti hovorili, že je to oddych pred cestou, z ktorej sa už nevracia. Sadli sme si pod prístrešok občerstviť sa. Napiť sa z malej studničky, kde je voda aj v lete ľadovo studená až z nej tŕpnu zuby. Nenapila som sa aj keď ma to veľmi lákalo. Uprednostnila som vodu, čo som si vzala z domu. Pre istotu. Danka sa odvážila o posledný pokus odhovoriť ma od ďalšej cesty. Nepodarilo sa. Desať minút pauzy stačilo. Pohli sme sa ďalej. Odtiaľ sa už nedá ísť hore inak, len po svojich. Turistickým chodníkom. Chodník je spočiatku zablatený. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, prečo je tomu tak po celý rok, či prší alebo nie. To asi preto, aby vám príroda naznačila, čo všetko vás ešte čaká. Nohami miesite blato a každý ďalší krok je náročnejší. V hrudi mi srdce búšilo ako keby z nej chcelo vyskočiť.

„Danica, Danica. Čo si si to na seba uplietla. Vzdaj to, ešte je čas.“ Moje druhé ja sa síce neozývalo často, ale nikdy si neodoprelo možnosť podpichnúť. V tej chvíli som mu tak trochu dávala za pravdu. Našťastie blatistý chodník končil a a opäť začalo strmé stúpanie do kopca tentoraz kamenistým chodníkom. Odtiaľto je už vidieť na Roháče, nádherná scenéria, akú vám môže ponúknuť len príroda. Ako keby sa chcela človeku ospravedlniť za všetku tú námahu, ktorú musel vynaložiť, aby sa na tú krásu mohol pozrieť. Stojí to za to. To sa nedá namaľovať, to sa musí vidieť. Chvíľku som sa kochkala a už som musela zmeniť smer. Na severovýchod. Keď je dobrá viditeľnosť, niekde v diaľke sa začína objavovať majestátna Babia hora, vyššia sestra Pilska, najvyšší to vrch Oravských Beskýd. Ako keby sa hanbila, ako cudná deva najskôr odhalí len trošku zo svojej dokonalosti, postupne sa však osmeľuje a je z nej vidieť čoraz viac. Od tejto chvíle pre mňa začala jedna obrovská kríza. V duchu som sa ospravedlňovala deťom za to, že som tvrdohlavá bosorka a nedala som si povedať. Precenila som svoje sily. Najradšej by som si v tej chvíli bola sadla a zostala tam. Neurobila som to. Tá moja nepoddajnosť ma nútila robiť ďalší krok a ďalší krok. Zhlboka som sa nadýchla a znova. Ako človek, ktorý sa učí chodiť. V jednu chvíľku som sa musela oprieť o strom. Nohy úplne prestali poslúchať.

„Deti, vzdávam to. Nemôžem ďalej. Vy choďte a ja sa vrátim,“ rezignovala som so slzami v očiach. Hádam prvýkrát odkedy som ochorela, som niečo vzdávala. Ja, žena, ktorú máločo dokázalo zlomiť, som nedokázala pokoriť jeden kopec. Nebolo to len o tom kopci. Bolo to najmä o mojej vôli. Sadla som si do trávy. Nedokázala som vnímať nič. Ani zmes vôní lesa, húb, čučoriedok. Aróma, ktorá ma vždy dokázala dostať viac ako najdrahšie voňavky, či parfémy sveta.

Danka s Patríciou si sadli ku mne, každá z inej strany a objali ma. Ako keby mi chceli svojim objatím dať kúsok svojej energie. Maťo a Martina stáli nado mnou.

„Kôpka nešťastia, čo?“ Rozhodila som rukami.

„Čoby. Neber si to tak. Už to je dosť, že si dokázala vyjsť až sem. Je veľa zdravých ľudí, ktorí by nevyšli ani to prvé stúpanie. Teta, ten kopec tu bude aj o mesiac, aj o rok, o desať rokov. Ani posledná augustová sobota nezmizne z kalendára. A my? Nás sa tak ľahko nezbavíš. Budeme ťa otravovať rok čo rok. Ty sa úplne vyliečiš, nechýba ti k tomu veľa. Ešte neraz vystúpiš na vrchol.“ Martinkin príhovor pod úpätím Pilska bol nezabudnuteľný.

Ešte viac vo mne rezonovali Maťove slová.

„Mami, ty to chceš vzdať teraz? Polovicu cesty sme prešli. To najťažšie máme za sebou. Pôjdeme pri tebe, ak bude treba, budeme ťa podopierať.“ Povzbudivo na mňa pozrel. Mal pravdu. Mám to vzdať teraz? Na polceste? To je ako s mojou chorobou. Tiež som to nevzdala. Každý krok bol ťažký a namáhavý. Ale dal sa zvládnuť. Postavila som sa.

„Ak zvládnem tento kopec, zvládnem už všetko. Všetky nástrahy sveta.“

Vôbec som si nevšimla, že sme si sadli uprostred lánu čučoriedok. Odrhla som si zopár a vložila si ich do úst. Chutili náramne. Ako čučoriedky. Danka sa začala smiať. Tak ako to len ona vie. Od srdiečka. Smiala sa a ukazovala na mňa.

„Mami, je leto a ty máš pery úplne do fialova.“

„Čože? Do fialova? Veď mi nie je zima.“ Vzápätí som sa ťukla prstom do čela. Ja hlúpa. Čučoriedky sú na vine. Smiali sme sa všetci. Aby som v tom nezostala sama, po chvíli sme mali fialové pery všetci. Aj Vera. Ona prvá. Milovala čučoriedky. Pohli sme sa k vrcholu kopca. Popri tom ako sa nám pery farbili do čoraz sýtejšej fialovej farby, tep sa nám zrýchľoval pribúdajúcimi metrami. Postupne sa nám odkrývala Babia hora. Krásna
a hanblivá. Ako panna v svadobnú noc. Ťahala nás na vrch ako magnet.

„Keď je to tu také krásne, aké to bude na samom vrchu?“ Túto otázku som si kládla, hoci som ten pohľad z vrchu poznala veľmi dobre. Kto ste kedy viackrát vystúpili na nejaký vrch, poznáte to. Ten pohľad z neho nikdy nie je rovnaký. Vždy vás dokáže prekvapiť niečím iným.

Babia hora je cudná. Ešte stále neodhaľuje celú svoju krásu. Chodník sa opäť mení. Z kamenného na lesný. Rozkošný lesný chodník. Je rovný, dovoľuje pri chôdzi oddychovať. Nie na dlho. Opäť nastupuje kamenný chodník, strmší, opäť sa kráča ťažšie. Čím sme boli vyššie, tým bolo kameňov na chodníku menej. Otočila som sa. To aby som videla, čo všetko som už prekonala. Ten pohľad späť bol úchvatný. V pozadí sa týčili celé Roháče a pred nimi ako oko obrovského obra Oravská priehrada.

Poslednou etapou výstupu je prechod kosodrevinou. Neklamný to znak, že sme sa krok za krokom približovali k vrcholu. Na chvíľku sa pred objavil kríž postavený na vrchu Pilska. Ale naozaj len na chvíľku. To aby nás navnadil na ďalšie stúpanie a zbavil nás zajačích úmyslov vzdať to.

Ako keby mi samotný duch Pilska hovoril: „Poď Danica, už si blízko. Klaniam sa ti, dievča. Aj dnes si prekonala sama seba.“

Zdá sa vám to neskromné? Pri prekonávaní prekážok, či už tých prírodných, alebo životných, skromnosť nemá miesto. Tu musí byť človek odvážny, tvrdohlavý a zdravo drzý. S patričnou pokorou a rešpektom.

Skvelý pocit vidieť ten kríž, cieľ sa javí tak blízko. Pocity však neraz klamú. Kríž sa stráca a my sme museli kráčať ďalej kosodrevinou. Cesta nemá konca. Vpred ma poháňala skutočnosť, že to už naozaj nebolo ďaleko.

Hovorila som si: „Trpezlivosť, len trpezlivosť. O chvíľku to všetko skončí.“

Naozaj. Nakoniec to prišlo. Najlepšie na záver. Ako v dobrom filme. Kosodrevina skončila a pred nami sa týčil veľký krásny drevený kríž. Neklamný to dôkaz, že sme boli v cieli našej cesty. Podišla som k nemu. Dotkla som sa ho. Na znak vďaky. Zvládla som to! Pred očami sa mi naskytol nádherný pohľad. Celé Roháče, priehrada, Babia hora. Pohľad, ktorý je odmenou za všetko to utrpenie a bolesť, ktoré človek musí prekonať až kým sa nedostane k vrcholu. Ja som to všetko vyniesla na svojom chrbte na túto horu a nazad som to vliecť nehodlala. V tej chvíli som bola len ja a ten výhľad. Niekde v diaľke bola moja budúcnosť. Vedela som, že ma čaká ešte veľa takýchto výstupov, kým si budem môcť povedať, že som skutočne v cieli. Vedela som však aj to, že každý ďalší výstup bude ľahší a ľahší.

O pár týždňov som skončila s ožarovaním. Začal nový školský rok. Moja prvá cesta viedla do školy. Medzi mojich žiakov a kolegov. Veľmi som sa na ten deň tešila.

Milí čitatelia,

Úryvkom z knihy Životom nekráčam sama som vám chcela pripomenúť, že zajtra, 25.8.2018 je posledná sobota v mesiaci august. Zajtra budú štyri roky, čo na Pilsko nechodím len so svojimi deťmi. Chodí nás na ten vrch omnoho viac. Priatelia, známi, ale aj tí, ktorí chcú takto vzdať hold ľuďom bojujúcim so zákernou chorobou. Rok čo rok je nás viac a viac. Rok čo rok po sebe sa zídeme a „vyšľapeme“ ten nekonečný kopec, vynesieme naň všetky svoje bolesti a trápenia a tam ich zanecháme, veď kto by ich vliekol späť. Každý z nás máme svoj príbeh, na ktorý často jeden batoh nestačí, ale ktorý s úsmevom a dobrou náladou, nám vlastnou, vlečieme so sebou.

Upútavka na 4. ročník výstupu na Pilsko
Upútavka na 4. ročník výstupu na Pilsko (zdroj: Darina Hamarová)

Zraz je o 10.00 hod. pred Chatou Pilsko v Oravskom Veselom. Každoročne je výstup spojený
s finančnou zbierkou pre konkrétneho človeka, aby sme mu tak aspoň trochu pomohli znášať útrapy spôsobené ťažkou chorobou.

Darina Hamarová

Darina Petrášová

Darina Petrášová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som žena, matka, učiteľka a spisovateľka. Pochádzam z obce Oravské Veselé, kde aj žijem a ako ja tvrdím, som pevne prirastená k tej tvrdej oravskej hrude. . Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu